5Mirusik

Aký je život krutý...

Aký je život krutý a ako sa s nami ostatnými zahráva... Sme len bábkami v rukách osudu, ktoré si s nami hýbu tak, ako sa im páči... Práve vtedy, keď si myslíš, že život je tak krásny a oplatí sa žiť, stane sa niečo, čo ťa zloží do prachu a na kolená... Osud je tak krutý, že ak vidí človeka dlhšie šťastne stáť na svojich nohách, uštedrí mu taký tvrdý pád, že je len veľmi ťažké opäť vstať... Zrazu všetko, čo malo zmysel, stratilo sa nenávratne v minulosti. Stratilo sa v spomienkach, alebo lepšie povedané, ostalo už len v spomienkach... Spomienkach na fotkách, ktoré aj tak časom vyblednú, spomienkach v mysli, ktorá aj tak zabudne na detaily... Spomienkach na šťastné chvíle, spomienkach na to, čo už nevráti sa nikdy späť... Takúto skúšku lásky by som teda od života nikdy nečakala. Skúšku ako žiť ďalej, ako kráčať bez milovaného človeka... Ako postaviť sa trpkému osudu, zakryť slzy, zabudnúť a ísť... Však zabúdanie tak veľmi bolí!! Bolí viac ako samotný rozchod, bolí viac ako krvácajúca rana.. A predsa! Srdce krváca, no snaží sa ďalej pracovať, tĺcť tak ako predtým. Snaží sa napriek tomu ako veľmi trpí... Keby to však išlo tak jednoducho. V mysli sa vynára nespočetné množstvo otázok, na ktoré neviem odpovede. Prečo máme žiť, keď aj tak musíme zomrieť??? Myslím, že na túto otázku nejestvuje reálne kladná odpoveď... Žijeme, aby sme umierali. Žijeme, aby sme vedeli, že trpíme. Žijeme, aby sa nám neumieralo ľahko. Žijeme, aby sme ukázali, ako hlboko dokážeme padnúť... teda žijeme, žijeme a ani nevieme na čo!!! Milovala som ho celou svojou dušou a teraz, osud mi vzal zmysel života... Vzal mi moje všetko, všetko, čo ma držalo nad vodou a už mi neostalo vôbec nič... Vzal mi krídla, s ktorými som bola schopná lietať... Vzal mi toho, ktorého som nadovšetko milovala... Nemýlila som sa, keď som si na začiatku myslela, že sa to skončí ... No bol to koniec, aký som však nečakala. Smrť zasiahla v nepravej chvíli a nepravého človeka. Pochopila som, čo znamená skutočne milovať, milovať bez zábran, bez strachu a svoj život a s nasadením života za ten jeho... Však bolo to už veľmi neskoro... Neskoro ešte niečo povedať, neskoro na posledné objatie, neskoro na posledný bozk... Opäť sa mi po tvári rozutekali slzy a ja nemohla som zastaviť ich prúd...Zistila som, že Smrť neľútostne berie, berie aj to čo jej nepatrí, čo v tomto prípade patrilo mne!!!