Láskavá samota...
Zarmútený človek úsmev by rád,
miesto šťastia čakal ho ďalší krutý pád,
život ho zas len podlo oklamal,
život mu dušu na kúsky rozlámal.
Zrazu aj nežný dotyk chladí, nehreje,
srdce tlmí ten zvuk,
zvuk z hrude nech sa stratí,
nech v ňom láska netleje.
Srdce zmĺkne a nik neuverí,
že niekedy aj žilo,
stratí sa pre lásku v ňom tĺkot,
nik neuverí,
že ono niekedy skutočne aj bilo.
Pohľad stratí svoj jas,
pery zmĺknu nemotou,
umlčí sa každé slovo a každý hlas,
vrhnem sa naprieč krvavým udolím,
láskavou samotou.
Samota čierna zaženie ma do kúta,
tam lásku trápením nahradí,
okovami zatratenia ma k sbe pripúta,
nech láska mi dušu už nežne nepohladí...
Komentáre