Kamarátky...
Čudná myšlinka sa zrodila v mojej hlave,
so srdiečkom o tom vediem dialóg,
či nemôžem prísť o svoj život práve,
či ráno neuvidím v novinách svoj nekrológ.
Neviem, prečo to tak cítim,
neviem, prečo umrieť chcem,
neviem, prečo srdce spomienkami mučím, ničím,
neviem ani, prečo slobodne z tohto sveta odísť nemôžem.
Trápi ma veľa nezodpovedaných otázok,
trápi ma nesplnený sen,
na krku ma dusí železný retiazok,
prečo sa večnému spánku oddať nemôžem???
Kamarátky ma však dobre strážia,
na život siahnuť mi nedovolia,
sú asi jediné,
čo si ma ešte trochu vážia,
ani mojim prosbám sa nepodvolia.
Aspoň ony ma majú ešte rady
alebo sa tak aspoň tvária,
hoc mám ja svoje chyby i vady,
odpustia mi,
aj keď im očká hnevom sem-tam žiaria.
A ja som taká potvora,
robím si stále žarty,
možno si prajú,
aby som niekedy nebola,
ja musím súhlasiť,
že v tomto majú pravdu.
Som čudná povaha,
často sa hnevám a na celý svet mračím,
som prchká a niekedy mi chýba rozvaha,
poviem aj to,
čo si myslím, čo sa iným nepáči.
Som drzá a k tomu naivná veľmi,
no kamošky ma nad vodou ešte držia,
ešte nie sú v boji medzi nepriateľmi.
Keď však hádky budem medzi nás strojiť,
tak naše priteľstvo neobstojí,
ony odíjdu a ja ostanem sama v poli stáť,
ostanem sama proti všetkým bojovať.
Preto musím pozor dať,
kamošky si nadovšetko vážiť,
iba tie jediné mám,
iba tie si budem ako oči v hlave strážiť...
Komentáre