Ruže zúfalstva, beznádeje...
Rajskou záhradou sa sama túlam,
ruže zúfalstva a beznádeje do svojho náručia zberám,
cítim, že na kolená znovu padám,
cítim, že už usínam, že umieram.
Tŕnie ostré bodá ma do dlaní,
kvapky krvi ako slzy na zem padajú,
pred bolesťou ma už nik neochráni,
slzy mi nežne tvár schládzajú.
Padajú na suchú zem,
kde ju divé psy lížu,
aj svoje srdce prekliate im hádžem,
nepokloním sa viac svätému krížu.
Duša je mi ako vyprahnutá púšť,
zničili ma všetci ako sa len dalo,
je načase stlačiť na zbrani spúšť,
aby srdce prestalo biť a večným spánkom zaspalo.
Musím už prestať žiť,
temná noc mi dáva svoj súhlas,
nemám dôvod viac medzi ľudmi byť,
temnota noci prosím, moju dušu spas...
Komentáre