Ako z hniezda vtáča...
V kútiku duše malá nádej sa túli,
bolesť so šťastím menia si stráže,
za hranou lásky len slza ma páli,
snáď smútok zo srdca lásku nevymaže...
V srdci len obraz nemí,
fotografia bez slov, čiernobiela,
hoc telo bez jedienj rany,
v spleti trápení drží ma väzenská cela...
Odhodlanie žiť mi chýba,
piesok v očiach mi bráni hľadieť vpred,
vo dne, v noci myslím na lásku iba,
radšej však chcem umrieť,
viac nemyslieť...
Ako oheň v rukách, tak láska v srdci páli,
ako duša v mukách, tak spomienka sa v čase máli..
Keby som sa mohla aspoň na chvíľu dotknúť hviezd,
keby ma vietor chcel na svojich krídlach niesť,
zabudnúť na všetko by som chcela,
len keby iskrička nádeje v duši ešte tlela...
Vánok usušiť chce slzu slanú,
pohladiť nežne túži strápenú tvár,
ako zničiť lásku Bohom danú,
ako zničiť tak anjelsky dar...
Minúta za minútou pomaly kráča,
nádej zo srdca vyletela ako z hniezda ranné vtáča.
Nebeskú oblohu preťal jasný blesk,
život mi z tela unikol,
stratil svoj jas,
stratil svoj lesk...
Komentáre